Google translator


Žilinská 1000ka / ZA Cup

Žilinská 1000ka / ZA Cup 2018 – náhľad

V tomto roku prichádza veľká zmena, ktorá jeden z najťažších kolektívnych pretekov na Slovensku zahŕňajúci takmer všetky dimenzie pohybu určite posunie do kategórie TOP EXTRÉMU.
Spojili sme zem, vzduch a vodu do jedného podujatia, ktoré dokonale preverí nielen schopnosti jednotlivcov, ich výkon na konci sezóny, ale posunie ich ďalej pri prekonávaní hlavne samého seba. Všetka námaha, pot a kŕče budú podčiarknuté hrubou lajnou zodpovednosti voči kolegom v tíme, pretože výsledok každého vytvára výsledok tímu. A v extrémoch je naozaj dôležité nesklamať.
Zabudnite na to čo bolo, pripravte sa na to čo bude.


Termíny kurzov

Kurz paraglidingu „A“ Základný

21.04. – 26.04.2018

26.05. – 31.05.2018

30.06. – 05.07.2018

25.08. – 30.08.2018

15.09. – 20.09.2018

Kurz paraglidingu „B“ Termický

podľa záujmu a počasia

Opakovacie kurzy

podľa záujmu a počasia

Kurz paraglidingu – Motorový

podľa dohody s niektorým z našich inštruktorov


X-air Test centrum

Pre všetkých záujemcov ponúkame:

  • Vega 5 veľkosti M,
  • Comet 3 veľkosti M a L,
  • Pluto 3 veľkosti S a M,
  • Compact 3 veľkosti M

na skúšobné lety. Detailný popis a technické parametre padákov nájdete na stránke výrobcu AXIS. Padáky si môžete zapožičať po dohovore na telefónnom čísle 0903 103 839.

Prajeme veľa pekných letov na novom, výkonnom krídle.


Kontakt

Paraglidingový klub „X-air“ Žilina

Peter VRABEC
tel.: +421 903 10 38 39
e-mail: vrabec@x-air.sk

IČO: 37 97 46 53
DIČ: 20 22 05 10 20


Kalendár

  «   December   »  
  «   2018   »  
Po Ut St Št Pi So Ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

meniny má Hilda


MOKO - MAROKO 2012 2. časť - dokončenie

« Späť
Novinky » MOKO - MAROKO 2012 2. časť - dokončenie
MOKO – MAROKO 2012 2. časť – dokončenie – náhľad

Fotogaléria MOKO – Maroko 2012 2. časť – dokončenie →

Z priesmyku sa presúvame do najjužnejšej časti našej expedície, smer Atlantické pobrežie, cesta je však príliš dlhá a tak sa na večer snažíme zohnať ubytko v mestečku Guelmim. Tu nás trochu zaskočí miestny špekulant, no predychávame to a ráno pokračujeme s ďalším, tentoraz nie celkom „kóšer“ zážitkom (miestny nerozlišujú turistov, všetci sme pre nich „milionári“ a chodiace banky). K pláži Blanche sa dostávame hneď ráno, chceme si tu trocha vyhriať kosti, posvahovať a tak. Pobrežie sa tu z pláže dvíha do výšky cca 30m, čo by malo byť pri bríze ideálne na nekonečné pobrežné svahovanie… No po príchode k moru a raňajkách sa začína rozfúkavať z opačnej strany od pobrežia (bríza nikde), zhoršujúca sa dohľadnosť z vnútrozemia neveští nič dobré. Vietor zosiľuje a vyzerá to na začínajúcu piesočnú búrku. Prcháme, takže niekedy nabudúce. Presúvame sa viac na sever, smer prístav Sidi Ifni. Cestou ešte stihneme omrknúť termálne kúpele v Abbaino, ktoré sa nachádzajú v prekrásnej oáze (tak hustú vegetáciu s palmami je tu možné vidieť len sporadicky). Zato kúpele katastrofa. Ako za Kakaja kráľa, neoplatí sa ani stiahnuť gate. Zbytočne sa nezdržujeme a pokračujeme do prístavného Sidi Ifni. Reklamné plagáty po príchode tvrdia že je tu raj surferov a paraglidistov. Surferov je tu naozaj neúrekom, no kúpanie v studenom Atlantiku nás vôbec neláka. Paraglidistov je tu však pomenej, žeby iba my 4? Ubytovávame sa v hoteli na pláži, hľadáme prístupovú cestu na kopec s anténami, kde by mala byť štartovačka. Kontrolujeme mapové podklady s realitou. Všetko sedí, snažíme sa zohnať vývoz na kopec a onedlho sa už vezieme. Pobrežné hrbky sa týčia do výšky 250 – 300 m, od pláže ich delí hlavná cesta lemujúca celé pobrežie, nefunkčné letisko po Francúzoch a hotelíky vsadené priamo do pobrežia. Pristáva sa na pláži, alebo v blízkosti hlavnej cesty na vhodnom mieste bez kaktusov, ktoré sú tu hlavným nepreniknuteľným porastom, tak typickým pre celé pobrežie. Znemožňujú štart na iných miestach, takže je zbytočné aby ste objavovali niečo nové. Slnko kvôli pribúdajúcim oblakom nedokáže nahriať pobrežie na potrebnú teplotu aby naskočila typická bríza, a tak v slabých náznakoch pobrežného vetríka pomaly strácame výšku a po pár desiatkach minút pristávame na nefunkčnom letisku, slúžiacom ako parkovisko, ihrisko či tržnica. Celé je porastené nízkymi pichľavými kríčkami. Pretože prognóza zostáva bez zmien, ráno pokračujeme po pobreží na sever k najkrajšej pláži Maroka – Legzira beach. Nad ňou sa týči tiež celkom slušná štartovačka, evidentne ju však už dlhšiu dobu nik nenavštívil. Vietor od vnútrozemia, letieť sa nedá. Pláž rozhodne stojí za pozornosť, pieskovcové hrebene vybiehajúce do mora, ktoré sú prevŕtané vlnami v oblasti pláže čo umožňuje voľný pohyb po piesočnej pláži popod pieskovcové klenby, pôsobí to veľmi monumentálne, no pritom romanticky. Naozaj veľmi pekné! Prenocovávame v hotelíku na pláži s terasou a výhľadom na more.

Takto postupne mapujeme aj Nid de Aigle (Orlie hniezdo), tu sa nachádzajú dve veľmi frekventované štartovačky naozaj vhodné nielen na svahovačku, ale aj na termické lety po okolí. Do papierov si môžete doplniť, že už aj anglická časť (štrková) má svojho gazdu a je možné sa priamo na nej ubytovať v murovanej chatke, za prenocovanie na streche však majiteľ požadoval 50,– MAD/os. Ale vedľa u frantíkov to bude omnoho viac. Skúste skôr niečo na súkromí v neďalekej dedinke (pozrite na zvolenských stránkach) za dobrého počasia by ste sa určite zahojili, majiteľ hovorí o stupákoch, ktoré nezriedka ťahajú do 2 tisícok, škoda že máme úplne zadekované a i keď sa vietor snaží presadiť od mora, je veľmi slabý. Bohužiaľ Alah chce obetu a tak sa „postíme“ a odchádzame. Cestou sa ešte stavíme na pláži Aglou s pekným pobrežným korzom lemovaným množstvom osvetľovacích lámp a paliem. Fotíme sa a frčíme ďalej na sever, cesta sa stáča viac cez vnútrozemie, okolo vtáčej rezervácie do pobrežného mesta Agadir nad ktorým sa týčia historické hradby (veľká pobrežná aglomerácia s významnou rekreačnou destináciou, množstvom hotelov a atrakcií pre turistov, raj dovolenkárov vhodný aj pre Slovákov). Stále je na čo sa pozerať a čo fotiť, no keďže sme sem prišli za lietaním rozhodujeme sa pre návrat do nami najlepšieho terénu, čím sme vytypovali Tizin Test, a tak sa meníme za volantom a vyrážame späť do krásnych hôr Vysokého Atlasu. No keď si spomeniem na tie chladné noci, problémy s vodou, elektrikou, internet nula bodov… kúúúrňa! Našťastie ešte niesme až tak pohodlní, aby sme menili krásne výhľady z vtáčej perspektívy, hravé laškovanie s termikou, ktorá sa snaží pred nami schovať, hru farieb prírody a slnečných lúčov, meniace sa vlastnosti vzduchu, vzdialený horizont a dobiedzanie vlastného krídla. Áno, toto sú tie momenty čo nás neustále ťahajú do vzduchu, aj teraz zvíťazili a tak smerujeme zas na štartovačku.

Cesta je však priďaleká a tak nás noc dostihla v Rajskom údolí, ktoré je jednou z turistických atrakcií, bohužiaľ ním prechádzame v noci a nemôžeme si naplno vychutnať krásu týchto exotických zákutí. Ráno cestou ešte stíhame krátku prehliadku obrovského vodopádu v Immouzer, bohužiaľ obdobie sucha mu nedovoľuje naplno nám ukázať svoju krásu. Zo skaly vyteká len slabý pramienok, fotíme a pokračujeme v ceste do horského priesmyku.

V Tizin Teste sa teraz ubytovávame na južnej strane hrebeňa a to priamo na štartovačke. Chata (hotel) s presklenou chodbou na priečelí tvoriaca akýsi skleník, čo vytvára teplejšiu klímu s krásnym výhľadom do údolia. Už na pocit je tu omnoho teplejšie. Prichádza lietajúci Angličan, ktorý sa pridáva k nám. Lietame spoločne, len miestne, po jednotlivých rebrách v okolí. Je zbytočné točiť vysoko nad hrebeň a strácať čas, stačí sa pritlačiť na svah a letieť pozdĺž hrebeňa k ďalšiemu rebru. Parádička! Nachádzame aj optimálne miesto na „prikŕmenie“ v údolí, čím je miestny lom, stupák je tu skoro stále. Opätovne sa vyvážame stopom, ktorý nás zas a zas doháňa až k šialenstvu. Niekedy sa podarí pristáť priamo na štartovačke, no počas obedňajšieho „lomcováka“ je to nemožné. Takto prečesávame spoločne okolie vpravo aj vľavo od štartovačky. Večer debatujeme, alebo hráme karty. Na 4 deň sa už zaťahuje ťažkými kumulmi s tmavou základňou, čo neveští nič dobré, aj vietor len neochotne preskakuje zo severu na juh. Čakáme, no pomaly začínajú z oblakov vypadávať prvé snehové krúpky a tak trúbime na ústup, balíme a odchádzame smer Aguergor, tam by malo počasie vydržať ešte nejaký ten deň. Počas prechodu cez priesmyk stretávame partiu Čechov, ktorí majú namierené s Feldou až do Gambie, vezú ju tam ako dar na dobročinnú akciu. Tí ale majú gule. Našu vzájomnú debatu však prerušuje začínajúca snehová víchrica, a tak sa rozlúčime, meníme nálepky, vizitky a už sme na ceste. Pred 17. hodinou dofrčíme ku štartovačke v Aguergore, kde sa ešte vozí pár frantíkov. Neváhame a šľapeme na štart, no pomaly všetci pristávajú na štarte a neochotne debatujú. Zvítame sa s Michaelom (šéfom pg-školy) a dávame zletík k Ahmedovej vilke. Ubytovávame sa, tlačíme do hláv tažín a šalát, chvíľu ostávame debatovať v kuchyni, no napokon nás zmorí únava a večerný chlad a tak kapitulujeme do spacákov. Ráno tradičné kráľovské palacinky s oblohou a na obed sme už zas na kopci. Poletujeme, točíme, fajn deň, síce trocha zosilnel vietor, čo skrátilo niekoľkým doklz a sú na pristátí krátki, no bolo to bez problémov. Po 14. hodine sa od západu úplne zadekovalo vysokou oblačnosťou, ktorá evidentne znižuje základne a tmavne. Frantíci ešte do tmy pod dekou trénujú na betóne, no pre nás je to bohapusté dranie skytexu. Letím na pristátie k Ahmedovej vilke. Tradičná večera, tentoraz s kuskusom, debatujeme, počasie sa evidentne zhoršilo, radíme sa či neskrátime náš výlet o 2 dni. Jarka vyberá dobre uschované šampanské na rozlúčku. Ahmedov brat nám predsa len zohnal fľašku červeného vína „a la Maroko“ a tak si pripíjame na úspešné zakončenie expedície, ktorú sme všetci prestáli v zdraví. V noci sa dokonca rozpršalo, žeby bolo Alahovi za nami ľúto? No nie je to žiadna prietrž a do tak vyprahnutej zeme je to ako pľuvanec do oceánu. Po raňajkách sa teda lúčime a odchádzame na trhy v Marrákeši, aby sme nejakou maličkosťou potešili priateľov a rodinu doma. Z trhu šoférujeme celú noc, aby sme ráno boli v Ceute. Ráno sa preplavíme trajektom do Španielska a potom nonstop ešte 45 hodín a sme doma. Náš sladký domov! No počas spiatočnej cesty dostávame „ponorkovú nemoc“, ktorá začína kýchaním a smrkaním. Postupne to v uzavretom priestore nášho expedičného vozidla popreskakuje na všetkých členov. 20. januára v noci prichádzame do Bratislavy, kde tankujeme. Mňa na benzínke hodí o dvere, hneď viem ktorá bije a pýtam si od Jarky dva paraleny, ktoré zapíjam horúcim čajom. Traja z nás museli doma nasadiť antibiotiká, iba Vinco je odolný (asi je ešte presiaknutý nejakou domácou dezinfekciou, koťuha jedna!).

I keď to bola lietacia misia, nedá mi aby som Vás aspoň okrajovo neoboznámil so situáciou v tomto exotickom africkom kráľovstve. Mestský život sa moc nelíši od nášho a môžete sa tu často stretnúť s „vychcanými“ špekulantmi priživujúcimi sa na turistoch. Najvýhodnejšie sa mi javilo zamestnanie v „kráľovskej stráži“ (ako dopravný policajt), boli špičkovo vystrojení najmodernejšou technikou, čo by im mohli závidieť aj naši príslušníci a budili zaslúžený rešpekt! Určite patria vysoko v rebríčku miestnej hierarchie. Bohužiaľ mimo mestskú aglomeráciu sú rozdiely priam priepastné a obyvatelia tu žijú omnoho skromnejšie, až na úrovni chudoby. Ženy hrajú „druhé“ husle a počas dňa ich môžete zazrieť ako zahalené do miestneho habitu pracujú, alebo nakupujú. Večer by ste ich ale márne hľadali mimo vlastného obydlia. Stále je tu uzákonené mnohoženstvo, no pre finančné problémy je akceptované asi minimálne. Domorodci sú zdravo zvedaví a radi obchodujú s turistami, no peniazmi moc neoplývajú a tak tu prevažne funguje výmenný obchod (za stravu a ubytovanie). Nejaké sociálne istoty tu zrejme nehrozia a tak základom je rodina, ktorej členovia žijú viac súdržne čo je zrejmé i navonok. I keď život na vidieku nie je ľahký, ľudia sú viac vysmiatí, komunikatívni a pohostinní ako u nás. Televízor som počas pobytu videl len asi 2× a to iba v hoteli, no v meste určite neprehliadnete les satelitov na každom paneláku. Často cez deň počuť hlasné zvolávanie z mešity. Ľudia sa spoločne, naboso oddávajú kratším modlitbám. Možno by ste krútili hlavou nad ich spôsobom života (či udržiavaním hygieny), no u nás pred 100 rokmi to asi nebolo o nič „horšie“. Obyvatelia tu žijú poväčšine sebestačne poľnohospodárstvom a popritom sú aj remeselne zruční. Takto som vnímal život na Marockom vidieku a horských samotách.

No a nakoniec by som dal pár konkrétnych čísel a adries: za 21 dní sme urazili v aute viac ako 11.300 km, náklady na cestu (PHM + trajekt + mýto a diaľničné poplatky) nás stáli celkom 1.700 ,– €, (čo je na jedného cca 425,– €) ak chcete bývať tak ako mi, „vždy“(okrem cesty autom) na posteli s „teplou“ vodou a „elektrikou“, s raňajkami a večerou, mali by ste rátať s dennými nákladmi na osobu 13 – 17,– € (len pre informáciu jedlíkom uvádzam, že som na tejto strave pribral 3kg!). Poplatky za štart 2,– € / deň (len v Aguergore), vývoz – zvoz z trate 2 – 5,– €. Wifi a internet nie je samozrejmosťou a tak je dobrou voľbou po príchode kúpiť v MarokTelekom internetový modem s kartou za cenu 200,– MAD (neobmedzené množstvo dát) a tak predísť internetovej „hluchote“. V horských masívoch však môže byť problém nielen so signálom, ale celkovo s elektrikou. Navyše sme pri cestách potrebovali balenú vodu, s ktorou nebol žiadny problém. Počas nonstop jazdy, hlavne v noci veľa Red Bullu. Samozrejme že sa dá aj lacnejšie, v stane (karavane), na karimatke a s vlastnou stravou. Záleží len a len na Vás. V aute sme strávili cca 10 dní (aj s krátkymi prestávkami), z ostatných 10 sme cca 7 dní lietali. Keď si predstavíte, že v januári točíte 5m stupáky vyššie ako je limit na Slovensku a pritom spoznávate nových ľudí a exotickú krajinu, určite to stojí za to a môžem vrelo odporučiť. Maroko je celkovo jeden z najbezpečnejších štátov Afriky, veľa Francúzov a Angličanov si tu predlžuje letovú sezónu aj o viac ako 4 mesiace! Niektoré francúzske pg-školy tu majú svoje zázemie (domy) a trávia tu s kurzíkmi celú zimu. Ak sa rozhodnete lietať v Maroku, kúpte si knižného sprievodcu a pozrite si tieto stránky:

Pozdravujem Vás a teším sa na stretnutie na kopci, do skakavenia páni piloti/ky!

rADO

« Späť

zverejnené: 27.02.2012 | aktualizované: 08.02.2017 | počet zobrazení: 14172

počet prístupov od 04.02.2016: 188417
počet prístupov dnes: 50