Google translator


Žilinská 1000ka / ZA Cup

Žilinská 1000ka / ZA Cup 2018 – náhľad

V tomto roku prichádza veľká zmena, ktorá jeden z najťažších kolektívnych pretekov na Slovensku zahŕňajúci takmer všetky dimenzie pohybu určite posunie do kategórie TOP EXTRÉMU.
Spojili sme zem, vzduch a vodu do jedného podujatia, ktoré dokonale preverí nielen schopnosti jednotlivcov, ich výkon na konci sezóny, ale posunie ich ďalej pri prekonávaní hlavne samého seba. Všetka námaha, pot a kŕče budú podčiarknuté hrubou lajnou zodpovednosti voči kolegom v tíme, pretože výsledok každého vytvára výsledok tímu. A v extrémoch je naozaj dôležité nesklamať.
Zabudnite na to čo bolo, pripravte sa na to čo bude.


Termíny kurzov

Kurz paraglidingu „A“ Základný

21.04. – 26.04.2018

26.05. – 31.05.2018

30.06. – 05.07.2018

25.08. – 30.08.2018

15.09. – 20.09.2018

Kurz paraglidingu „B“ Termický

podľa záujmu a počasia

Opakovacie kurzy

podľa záujmu a počasia

Kurz paraglidingu – Motorový

podľa dohody s niektorým z našich inštruktorov


X-air Test centrum

Pre všetkých záujemcov ponúkame:

  • Vega 5 veľkosti M,
  • Comet 3 veľkosti M a L,
  • Pluto 3 veľkosti S a M,
  • Compact 3 veľkosti M

na skúšobné lety. Detailný popis a technické parametre padákov nájdete na stránke výrobcu AXIS. Padáky si môžete zapožičať po dohovore na telefónnom čísle 0903 103 839.

Prajeme veľa pekných letov na novom, výkonnom krídle.


Kontakt

Paraglidingový klub „X-air“ Žilina

Peter VRABEC
tel.: +421 903 10 38 39
e-mail: vrabec@x-air.sk

IČO: 37 97 46 53
DIČ: 20 22 05 10 20


Kalendár

  «   December   »  
  «   2018   »  
Po Ut St Št Pi So Ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

meniny má Hilda


Môj prvý Lijak

« Späť
Novinky » Môj prvý Lijak
Môj prvý Lijak – náhľad

Keby som chcel niekoho „ošáliť“, povedal by som, že sa lietaniu venujem už 16 rokov. V podstate by som neklamal, až na to, že to moje lietanie bolo veľmi občasné a „prízemné“.

V roku 1996 som spolu s mojim bratom a nastávajúcou manželkou absolvoval kurz paraglidingu na Donovaloch. Kurz sme ukončili zletom z Novej hole a preukazom pilota LAA SR.

Po mojom presťahovaní sa z Martina do Diakovej som sa okrem iných zoznámil s dvomi, vtedy už lietajúcimi, susedmi Zdenom Mitíľom a Jožom Ivaškom. Bez týchto dvoch indivíduí by som na lietanie určite zanevrel. Ale vďaka najmä Zdenovej neustálej snahe vytiahnuť ma niekde na kopec vo mne túžba po strate kontaktu s zemským povrchom úplne nevyhasla. Je pravda, že všetky moje dovtedajšie aktivity vo vzduchu by sa dali nazvať ako kopečkárenie, ale moje predstavy o lietaní to doteraz celkom spĺňalo.

Toto všetko sa zmenilo, po tom, ako som tohto roku prijal pozvanie na lietanie do Slovinska.

Akcia sa pre mňa začala obnovením platnosti pilotného preukazu, za čo musím poďakovať Zdenovi. Po prvom odklade nášho odchodu prišla streda 29.2.2012, kedy sme večer o 20:00 odchádzali z Diakovej. Opúšťali sme Turiec s 10cm čerstvo napadnutého snehu. Okrem mojej lyžiarskej prilby bola moja kompletná výstroj zapožičaná zo školy na Straníku. Na Podháji sme naložili Ivana a v Žiline ďalších dvoch lietaním postihnutých – Vinca a Štefana. Cez cikpauzy počas cesty bolo možné pociťovať, že smerujeme na juh. Po príchode do Ajdovščiny ma však nepríjemne prekvapil ranný mrazík. Druhá skutočnosť, ktorá ma zarazila, bolo to, keď mi Jožo ukázal, kde sa štartuje a priestor, kde budeme lietať. Len tak pre seba som si pomyslel, že tá vzdialenosť, ktorú mi ukázal sa rovnala súčtu všetkých trás, ktoré som po absolvovaní kurzu preletel dokopy. Po návšteve turistického informačného centra v Novej Gorici sme vyrazili hľadať ubytovanie, ktoré spĺňalo naše cenové predstavy. Našli sme ho nad štartovačkou v jednej krásnej „kamennej“ usadlosti. Po dohode s domácou šeficou sme vyložili z Jožovho Ducata veci, nepotrebné pre lietanie a poďho na štartovačku.

Prvé, čo ma po vystúpení z auta zarazilo, že na štartovačku sme šli dole kopcom. Po mojom oboznámení sa so štartovačkou aj s jej, pre mňa dosť radikálnym, ukončením som sa vzdialil od všetkých a začal som meditovať, t.j. vnútorne sa odhodlávať na to, že tých vyše 800 km som neabsolvoval len kvôli prechádzke po tamojších pekných skalnatých horách.

Po Zdenovom upozornení, že aj on by chcel letieť som za jeho asistencie odštartoval. Prvý let nad Lijakom bol po Novej holi môj najdlhší zlet. Vário som mal na Zdenove naliehanie samozrejme so sebou – vypnuté v sedačke – doteraz som také niečo nikdy nepoužíval.

Pristál som, podľa rady vyhnúť sa 5€ poplatku, mimo pristávačky. Zbalil som fidlátka a čakal na ostatných. Poplatku na pristávačke sme sa nakoniec poniektorí nevyhli. Všetkými rečami hovoriaci domáci nás nakoniec aj tak skásol. Večer sme oslávili šťastný príchod, let, počasie a čo ja viem, čo všetko ešte.

Ráno nás v mieste ubytovania privítalo neskutočné ticho a nádherné letové počasie. Opätovne štartovačka dole kopcom, energeťák, „posledná“ cigaretka, rozjímanie, Zdenove upozornenie, príprava na štart – tentoraz so zapnutým váriom. Pred štartom si mohla celá štartovačka vypočuť z našich zapnutých vysielačiek Vincov opis situácie nad kopcom po odštartovaní: „Všetci tu lietajú ako takí k…ti, idem odtiaľto do p…e“. Po odštartovaní som ako jeden z mála s mojím Plutom 2 úspešne naklesal pod štartovačku. Keď som už zvažoval smer na pristávačku spomenul som si na radu pritlačiť sa ku kopcu, na čo vário začalo vydávať pre pilota bezmotorového lietania ten najkrajší pípavý zvuk. Čosi sa mi podarilo po niekoľkých pokusoch nastúpať, a keď som už bol nad štartovačkou zaumienil som si, že sa už nevzdám a vybral som sa hľadať zámoček smerom na Adjdovščinu. Keď som si zvuky z vária konečne osvojil, tu zrazu stíchlo a to nadobro – došli baterky. Nad zámoček som napriek tomu doletel, keď som zistil, že vypiť ten energeťák pred štartom nebol až taký dobrý nápad. Smerom ku pristávačke to tiež celkom dobre nosilo, no moje myšlienky sa už viac sústreďovali na moju prvú plánovanú činnosť po pristátí. S prekladaním nôh som si vychutnal ešte krúženie nad pristávačkou a po pristátí som konečne učinil za dosť môjmu organizmu. Dole som sa stretol so Štefanom, sadli sme do auta a prostredníctvom vysielačiek sme dohľadali a pozbierali kolegov zo šíreho okolia. Zdeno s Jožom skončili až niekde vo Vipave. Večer bola opäť oslava všetkého možného, okrem šťastného príchodu, ktorý sme oslávili už včera. Večer sme „pokecali“ aj s maďarskými spolubývajúcimi rogalistami. Nestihli sme sa s nimi ani pobiť – ráno odišli.

Ďalší deň prebiehal podobne, ako deň pred tým. Napriek môjmu očakávaniu, môj predštartovný stres neopadal – ba naopak zdalo sa mi, že ešte zosilnel. Možno to bola predtucha môjho prvého frontštálu… Bol som asi v polovici trasy ku zámočku, keď pri jednej kľudnej otočke nad hranou útesu, z ničoho nič najprv divný zvuk zhora, vzápätí veľmi nepríjemné pohyby mojej sedačky. Po krátkom pohľade do vrchlíka som začal veľmi rýchlo rozmýšľať, že záložák je na pravej strane, ale pri zvážení mojej výšky nad vrcholom kopca som usúdil, že toto riešenie by zrovna nebolo to najlepšie. Krídlo som nejakým spôsobom naplnil vzduchom, čo bolo sprevádzané zaujímavými pohybmi celej mojej letovej jednotky. Po stabilizovaní letu som sa vydal smerom na pristávačku. Po asi piatich minútach som si to však rozmyslel a pokračoval som ďalej v lete ku zámočku. Keďže som po ceste tam chytal (aspoň pre mňa) celkom ostré stupáky, rozhodol som sa letieť ďalej. Doletel som až po nejakú hranu, za ktorou bolo dosť dlhé údolie. Vzhľadom na okolnosti, som sa rozhodol, že sa vrátim na pristávačku. Potom zber kolegov a večer zas oslava života.

V sobotu sme sa zbalili, zaplatili šefici Dubravke a natankovali každý po dve 1,5l fľaše domáceho Trnovského vína. Posledný deň som mal službu s autom. Tá spočívala v tom, že po vyložení osádky pred štartovačkou musel službu konajúci zísť s autom na pristávačku, bezpečne a nenápadne uložiť kľúče od auta a dať sa vyviesť nejakou spriaznenou dušou nazad ku štartovačke. V sobotu podmienky zostrili. Bolo to vidieť aj podľa malého počtu padákov vo vzduchu. Môj pud sebazáchovy bojoval s predstavou, že by som si mal niesť batoh z pristávačky a ešte k tomu hore kopcom! Nakoniec všetko pre mňa rozhodolo Vincove írečité konštatovanie vo vysielačke po jeho odštartovaní:“Do p…i, dneska to tu ale je…e!“. Potom, ako moji skúsenejší a asi aj odvážnejší kolegovia odštartovali, odšľapal som si to na parkovisko pred štartovačkou, odkiaľ ma zobrali dole chlapi z nejakej domácej paraglidingovej školy – tiež zvolili istejšiu cestu dole – autom.

Po zozbieraní sa, dojedení zvyškov Vincovho mäkkého bôčiku, zaliateho jediným pitným slovinským pivom Laško-m, sme poobede cca o 16:00 vyštartovali z 20°C Lijaku naspäť do zimy na Slovensko. Po ceste nám slovinský policajti na diaľnici zadarmo overili platnosť našich občianskych preukazov a okolo pol druhej v nedeľu ráno som už s Jožom a Zdenom sedel v novej krčme v Dražkovciach.

Na záver sa chcem všetkým zúčastneným poďakovať za príjemnú spoločnosť, podporu a možnosť prežiť štyri nádherné dni naplnené lietaním a „kecami“ o lietaní. Podarilo sa mi štyri dni nemyslieť na pracovné povinnosti a smutné rodinné záležitosti, ktoré som na konci roka musel absolvovať. Ďakujem Ivanovi za posedenie pri ranných kávach a cigaretkách, Vincovi za vynikajúce syrové nite a jednoznačné popisy leteckých podmienok, Štefanovi za foto a video dokumentáciu, Jožovi za dopravu a znamenitý výber vtipov pri večeriach, Zdenovi za obnovenie pilotného preukazu, pedagogickú a psychickú podporu „priateľa na vysielačke“ a Vrabcovi za možnosť zapožičania výstroja. Tie štyri dni mi doplnili životnú energiu, z ktorej budem čerpať určite dlhú dobu. Všetkým, ktorí lietate kopčeky, tak ako som ich lietal ja odporúčam, odhodlajte sa na niečo podobné – termické. Je to neskutočná krása visieť na handre zavesený na šnúrkach, ďaleko od pozemských ruchov, počúvať len svišťanie vetra, prerušované pípaním vária.

Robo Rohoň, Diaková, 13.3.2012

« Späť

zverejnené: 13.03.2012 | aktualizované: 08.02.2017 | počet zobrazení: 14121

počet prístupov od 04.02.2016: 188417
počet prístupov dnes: 50