Google translator


Žilinská 1000ka / ZA Cup

Žilinská 1000ka / ZA Cup 2018 – náhľad

V tomto roku prichádza veľká zmena, ktorá jeden z najťažších kolektívnych pretekov na Slovensku zahŕňajúci takmer všetky dimenzie pohybu určite posunie do kategórie TOP EXTRÉMU.
Spojili sme zem, vzduch a vodu do jedného podujatia, ktoré dokonale preverí nielen schopnosti jednotlivcov, ich výkon na konci sezóny, ale posunie ich ďalej pri prekonávaní hlavne samého seba. Všetka námaha, pot a kŕče budú podčiarknuté hrubou lajnou zodpovednosti voči kolegom v tíme, pretože výsledok každého vytvára výsledok tímu. A v extrémoch je naozaj dôležité nesklamať.
Zabudnite na to čo bolo, pripravte sa na to čo bude.


Termíny kurzov

Kurz paraglidingu „A“ Základný

21.04. – 26.04.2018

26.05. – 31.05.2018

30.06. – 05.07.2018

25.08. – 30.08.2018

15.09. – 20.09.2018

Kurz paraglidingu „B“ Termický

podľa záujmu a počasia

Opakovacie kurzy

podľa záujmu a počasia

Kurz paraglidingu – Motorový

podľa dohody s niektorým z našich inštruktorov


X-air Test centrum

Pre všetkých záujemcov ponúkame:

  • Vega 5 veľkosti M,
  • Comet 3 veľkosti M a L,
  • Pluto 3 veľkosti S a M,
  • Compact 3 veľkosti M

na skúšobné lety. Detailný popis a technické parametre padákov nájdete na stránke výrobcu AXIS. Padáky si môžete zapožičať po dohovore na telefónnom čísle 0903 103 839.

Prajeme veľa pekných letov na novom, výkonnom krídle.


Kontakt

Paraglidingový klub „X-air“ Žilina

Peter VRABEC
tel.: +421 903 10 38 39
e-mail: vrabec@x-air.sk

IČO: 37 97 46 53
DIČ: 20 22 05 10 20


Kalendár

  «   December   »  
  «   2018   »  
Po Ut St Št Pi So Ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

meniny má Branislava, Bronislava


MOKO - Maroko 2012

« Späť
Novinky » MOKO - Maroko 2012
MOKO – Maroko 2012 – náhľad

Fotogaléria MOKO – Maroko 2012 →

Určite už netrpezlivo čakáte na môj článok, takže pekne po poriadku. Ani vo sne ma nikdy nenapadlo, že raz pôjdem v zime lietať do Maroka. Toto všetko „spískal“ MOKO – Miloš Ludrovský. On bol strojcom tejto myšlienky, poskytol aj dopravný prostriedok KIA Sportage 4×4, ktorú na cestu dovybavil potrebnými maličkosťami (strešný box, menič napätia, GPS – Garmin a Nokia…).

Všetko to začalo v Spišskej Novej Vsi, keď som nocoval u Miloša kvôli lietaniu na Rebre… Večer mi ukazoval fotky z jeho minuloročnej dovolenky v Maroku, potom sme pozerali fotky na nete od pg-Baraka a skončili sme na stránke zvolenského klubu lietačov, ktorí v 2008 absolvovali lietaciu expedíciu po Maroku. Slovo dalo slovo a po krátkom „mravenčení“ sme sa tak na 60% dohodli… Oslovili sme nejakých lietačov s ktorými sme chceli túto cestu absolvovať a z celkových asi 10 ľudí sa nakoniec expedícia scvrkla na 4 osoby. Fundátor Miloš, ja, Vinco a Jarka.

S termínom som mal najväčší problém ja, pretože makám v nepretržitej „prevádzke“, no napokon sme 31.12.2011 ráno naložili batožinu a vyrazili smerom na španielsky prístav Algeciras. Dva dni cesty nonstop, za volantom sa striedame všetci. Zastavujeme len na tankovanie a WC, trocha sa opláchnuť „pretiahnuť“ kosti, umyť predné sklo… Jeme cestou v aute, máme z domu nejaké „lepenáče“ (obložené chleby a rožky). Už si ani nepamätám na ktorom parkovisku sme oslávili príchod Nového roka…

Do prístavu sme dorazili 2. januáram okolo 04:30 hod. Miloš vybavuje palubné lístky (na celú dobu pobytu sa mení nielen na tlmočníka – angličtinára, ale aj vyjednávača a čo ja viem čo ešte, proste dievča pre všetko…). Na trajekt sa naloďujeme medzi prvými o 06:00 hod . V „Duty free shop“ doplňujeme dezinfekčné roztoky od „nejakého“ škótskeho výrobcu, myslím že sa volá Balantines, alebo tak nejako…

Hranicu prekračujeme bez problémov, ešte za tmy sme sa vyhupli na kopček nad prístavom Ceuta, ktorý je krásne vysvietený. Pokračujeme ďalej cez Tanger, kde tankujeme konečne lacnejšiu naftu cca 0,70 €/liter (čo je cca 7,50 MAD, teda marockých dirhamov, v južných častiach Maroka – „Západná Sahara“ je vraj ešte lacnejšia, iba 0,40 €/l…) a frčíme smer Casablanca, kde si Miloš „oprášil“ ovládanie auta v mestskej džungli a omrkli sme si mešitu Hassana II, najvyššiu na svete (200m).

A pokračujeme smer Marrákeš. Poviem Vám, predierať sa centrom Casablancy chce naozaj pevné nervy a dobrý odhad! Miloš si v tejto „kritickej“ situácii dokonca popiskoval, musel som ho obdivovať (jeden by neveril akí sme rozdielni), mne by asi cvrklo… A čože tam bolo také hororové ? Cesty sú dvojprúdové s dvojitou, plnou, stredovou čiarou a množstvom kruhových objazdov, no autá jazdia v troch prúdoch a stredovú dvojitú úplne bežne využívajú chodci aj motocyklisti. Prednosť má ten kto má hlasnejšiu trúbu… Treba predvídať, točiť hlavou na každú stranu a trúbiť a trúbiť!!! To isté sa opakuje v Marrákeši, no ešte okorenené svetlami, či skôr neosvetlenými vozidlami… Je to úžas, ktorý sme museli s Vincom „predýchavať“…

Konečne odbočujeme na Aguergour, ale ups, chyba lávky, narazili sme na nefunkčnú časť cesty, ktorú momentálne prerábajú a obchádzka nie je značená, GPS trochu zmätkuje a furt prepočítava, šípka nás vodí voľne v teréne mimo značené cesty… Obchádzka má asi 60km, Miloš toho už má plné zuby, no my s Vincom sme to evidentne nezvládli, tie dezinfekčné roztoky… a tak ho vystriedať nemá kto (sme to ale blbci…). Nakoniec sa Milošovi podarilo nájsť Ahmedov barak pod štartovačkou (miestne padačkárske ubytko v jednom z najznámejších Marockých terénov) Ahmeda sme hneď po príchode s Vincom „vydezinfikovali“ a zjednali zľavu na ubytovaní so stravou na 150,– MAD/noc a osobu. Ani neviem ako sme zaspali, no noc bola dosť chladná…

Raňajky kráľovské : palacinky, chlieb, džemy, maslo, med, olivy, káva, mlieko, pomarančová šťava (extrakt z čerstvo vytlačených plodov – výborné!) no a na marockom stole nemôže chýbať berber whisky (typický nápoj berberov – silný mätový čaj s veľkou dávkou cukru), v typickom pocínovanom čajníku, ako z rozprávky o Aladinovi… Dá sa naň zvyknúť, no nezriedka sa Vám z neho silno rozbúši srdce až ste radi že sedíte… (poriadny magorák!). Po raňajkách skúšame miestnu sprchu, nič moc, no na turistiku celkom zbaví (bude aj horšie…).

Pred obedom nám chalani od Ahmeda zastavujú miestny taxík za 10,– MAD/os. Starý mercedes trávičkovo zelenej farby s bielou strechou (jazdí ich tu neúrekom). Spolu s ďalšími 5 miestnymi sme v dosť stiesnených podmienkach (typický padačkársky kolorit…, trochu okorenený miestnou muzikou z autorádia a doteraz nám neznámym „berberským“ pachom …) a ja to všetko vnímam akosi citlivejšie, s väčšou dávkou zvedavosti. Čo ak objavím nejakú vôňu z detstva, spomeniem si ešte na ňu? Taxík nás vyviezol na kopec do dediny, odtiaľ ešte asi 20 min. pešo ľahším terénom na štartovačku. Na štartovačke veje rukáv od SKYparagliders (stopy českých padačkárov nachádzame aj na iných štartovačkách). Pár Francúzov popíja vonku berber whisky, fúka slabšie 2–3m/s, takže na svah to nebude. Prichádza miestny v habite a vyberá od nás štartovné 20,– MAD/os. Neskôr sa od frantíkov dozvedáme že stačí si kúpiť zo dve Mirindy za 20,– MAD a všetci sme oslobodení od poplatkov. Ak máte šťastie a lieta tu Francúzska škola, môžete sa dostať až na štartovačku ich autom (Range Rover) za 20,– MAD/os. Štart v tomto teréne je nenáročný a priamo zo štartovačky vidíte pristávačku, čo je Ahmedov dom na rázcestí (prevýšenie do 800m). Štartovačka je betónová plocha, všade navôkol skalnatý podklad so štrkom a všadeprítomným prachom…

Po štarte to celkom drží a dokonca chytáme slabé stupáčiky, trpezlivejších vyvážajú asi tak do 100 m nad kopec, takže sa vozíme okolo a kocháme sa výhľadom na priehradu v údolí, či vzdialené vrcholky Vysokého Atlasu. Áno, toto sme potrebovali, jednoduché lietanie s kľudnými stupáčikmi, čo by za to dali chalani z Martina či Žiliny…

Vyškerení pristávame pri Ahmedovej „vile“. Večera Tažín a šalát… (toto jedlo sa nám stane osudné na dlhú dobu…) dusené mäso (poväčšinou kuracie) v hlinenej panvici s vlastným ohniskom, obložené zeleninou a zemiakmi. Marokánci moc neochucujú, takže Vincove koreniny, sušený cesnak a soľ idú na odbyt. Večeriame v spoločnosti Francúzov, ktorí nás ponúkajú vínom, my ich Vincovými plechovicami od Pilsnera… nálada graduje a spoločne fajčíme „vianočné salónky“ na partizána… Vincovi evidentne chutí, čo mu zvyšuje náladu a keby nemal uši, tak sa smeje okolo celej hlavy. Mne iba trochu viac búši srdiečko, no o chvíľu som už v pôvodnom rytme… Skúšam ešte internet na chodbe, no ide ako v lete na saniach, aspoň krátku správu domov a chalanom z X-airu.

Druhý deň je na vlas podobný, ibaže na štartovačke fúka trochu svižnejšie a aj stupáčiky sú výživnejšie, no trpezlivosť treba, ako pri všetkom, dnes to šlo tak 300m nad kopec, takže poletujeme a užívame si to plnými dúškami. Pristátie pri baráku a večerná „párty“ s Francúzmi, tažínom a salónkami…

Ďalší deň po raňajkách vyrážame smer horský prechod vo Vysokom Atlase – Tizi n Test. Máme toho naplánované hodne a tak sa zbytočne nezdržujeme. Do priesmyku sme dorazili až poobede, Miloš dohovára zľavu na ubytovaní a vybaľujeme sa. Tu je dohadovanie tradíciou a preto sa snažte ako najlepšie viete. Berberi to považujú za dôležitú spoločenskú udalosť, a čím dlhšie s nimi komunikujete, dohovárate sa a rozosmievate ich, tým viac Vám dovolia znížiť cenu. V sprievodcovi som sa dočítal že za jedlo sa cena nedohovára a teda je pevná. Je už po 14.hod. a tak ideme omrknúť štartovačku asi o 80m nižšie na južnú stranu hrebeňa. Keďže smer a sila vetra sú ideálne hneď štartujeme. Dobre sa to číta, no reál nie je až taký jednoduchý. Štartovačka je na skalnom suťovisku so sklonom cca 45°, väčšie skaly sú síce vyzbierané, no prach medzi drobným kamením pod nohami trocha uchádza. Ako náhle sa dotknete „Á-čiek“ krídlo je hneď nad hlavou, no vztlak slabý, skočiť do suťoviska, či?… Na druhý pokus sa rozhodujem, idem do toho, po dvoch krokoch či skôr skokoch som vo vzduchu… Nádhera, kúsok od kopca nalietam prvý stupáčik cca 2–3m/s, točím opatrne, predsa len neznámy terén, skaly a strže ma moc neukľudňujú, no výhľady sú úchvatné. Nechcem točiť vyššie nad hrebeň, čo ak náhodou… Trocha sa mocem okolo štartu a vyčkávam na ostatných. Sme v spojení cez vysielačku, odštartovali všetci a tak odlietam za partiou od kopca, vidím Vinca ako točí nad dolinou tak letím pod neho, celkom to ide asi do 2.400 m, tu ďalej od kopca sú stupáky kľudnejšie, letíme ďalej do doliny a hľadáme vhodné miesto na pristátie. Tvrdé, pichľavé kríky, kaktusy a nižšie stromy, je ich tu statočne, vyberať šnúry z nich by som teda nechcel, opodiaľ registrujem nejaké ihrisko, má povrch z udupanej hliny s drobným kamením a samozrejme všade prítomným poväčšine červenohnedým prachom, ale lepšie než kaktusy. Pristávam v pohode, baliť mi pomáha miestny chlapec Youssef. Ten hrozný prach, za chvíľu som ako mlynár… (toto nás čaká každé pristátie a štart, preto neodporúčam nové krídla…). Vývoz na kopec s prevýšením väčším ako 800m a dĺžkou serpentín cez 14km dojednávame s miestnym autobusákom, je ochotný a tak sa „nadžgáme“ do už preplneného autobusu a so smrťou v očiach hltáme nekonečné serpentíny v skalách. Je to neskutočná cesta, niekto by ju možno prirovnal ku kalvárii…, je lepšie sa nepozerať dolu, priepasť sa môže každú chvíľu stať našim hrobom. Radšej ani nedýcham, o vzduchu presýtenom miestnym „dialektom“ ani nehovoriac, čo títo domorodci šetria všetku vodu len pre turistov, či? V miestnom dostavníku sa tlačí asi 25 marokáncov a my 3 lietači. Je nezvyčajné vidieť ženu medzi mužmi. Cestujú tu až dve domorodkyne, aspoň si myslím, pretože sú zahalené úplne okrem očí, spod habitu však vidno ruky zmaľované henou do hneda, no mne to skôr pripomína, akoby práve dočistili zapchatý kanál… (sorry dámy). Na nohách majú mužské mokasíny čiernej farby. Toto maskovanie je ideálna antikoncepcia! Gánia na nás akoby sme im zjedli obed, až teraz si uvedomujem že po zlúpnutí sa z kombinézy mám na sebe len spodky… (samozrejme značkové DEVOLD) asi sa im moc páčia, či? Vodič veselo diskutuje s mladým konduktorom a cestu vníma len okrajovo, je nám z toho špatne. Vlasy na hlave stoja dupkom a na podnebí prilepený suchý jazyk… chvalabohu (či vďaka Alahovi) sme to prežili, reflexne ťahám z batohu fľašu s vodou… Ešte hodnú chvíľu po odchode autobusu diskutujeme o bezpečnosti na miestnych komunikáciách…

Sadáme do auta a vyvážame sa do kamennej chaty v priesmyku. Je už skoro 17 hod. a rýchlo sa schladzuje, vietor fučí od severu a steká do údolia, ideme sa opláchnuť a o 19 hod. na večeru, tažín a šalát… No dnes to kuchár neustriehol, mäso je prihorené, šťava horká. Alebo sme ešte stále „znechutení“ z tej jazdy v autobuse? Pomáhame si ohnivou vodou od Vinca, miestňáci (kuchár a šéf) tiež koštujú a celkom im chutí, no asi po 5 runde to „balí“ prvý kuchár (Alah sa asi nasr…) z kuchyne počuť hrdelné zvuky pripomínajúce rozbiehajúcu sa žmýkačku… V šéfovej tvári vidím obrovský úsmev až trocha neprirodzený a keďže odmieta ďalší kalíštek balíme fľašu a odchádzame s Vincom spať! (Tí miestňáci hovno vydržia…) No to bol dnes deň…

Noc v kamennej chate v priesmyku vo výške 2100mnm so studeným severákom a iba s núdzovým ohrevom marhuľovice nič moc… Zobúdzame sa skrehnutí ako sobolie hov… Ideme rýchlo dolu do chaty na raňajky, sedíme okolo horiaceho krbu, každý by tam rád napchal všetky údy. Raňajky naozaj bohaté ako všade, dokonca dostávame aj nejakú krupicovú polievku s neidentifiko­vateľnou chuťou… Vinco pridáva soľ a korenie, ja uprednostňujem cukor a pýtam si kakao (kto ma pozná, vie že som sladká ri…), po dvojitej dávke mi to začína chutiť, hlavne že je to teplé. Vinca to trocha laxuje, no ja som v pohode. (Musím dodať že sme celé 3 týždne nemali žiadne žalúdočné ťažkosti, prevenciu sme však v žiadnom prípade nepodceňovali, no bohužiaľ po cca 10 dňoch nám vyschla, myslím že niekde na pobreží. Vravel som Vincovi aby riadne doťahoval ten uzáver… Zohnať tu nejakú je skoro nemožné, a tak abstinujeme.) Vincove pivo sa tiež míňa… Pijeme už len balenú vodu a berber whisky…

Druhý deň je na stupáky a dostupy trocha slabší, preto letíme 2 krát, ale večer sme vysmiatí na poriadok. Miloš sa dozvedá dôležité info od Francúza a tak redukujeme svoju trasu mimo Antiatlas, ktorý je vraj momentálne nevhodný na dobré lietanie. Tu sa prvá časť môjho rozprávania končí. V druhej časti sa môžete tešiť na teplejšie pobrežie Atlantiku. Fotky vo fotogalérii sú zoradené chronologicky, podľa článku (cesta autom po Africký prístav Ceuta, mešita Hassana II. v Casablance, vychýrená Marocká štartovačka – Aguergour neďaleko Marrákeša, prvá časť končí fotkami z Tizi n Testu – horský prechod cez Vysoký Atlas v 2100 mnm).

Dúfam že ste to vydržali až do konca a že sa tešíte na druhú záverečnú časť. Tak zatiaľ!

« Späť

zverejnené: 03.02.2012 | aktualizované: 08.02.2017 | počet zobrazení: 14949

počet prístupov od 04.02.2016: 188950
počet prístupov dnes: 134